Blog

V dňoch 9-11.10. 2020 zažili študenti Gymnázia Hlinská v Žiline a pracovníci s mládežou – učitelia poriadnu š víkendovku. Samozrejme, zúčastnilo sa jej šestnásť najmotivovanejších a aktívnych gymzákov, plus štyria skvelí učitelia, mimoriadne šikovní školitelia a mladí vedúci, mládežnícki vedúci.

Všetci účastníci boli prítomní, víkendovka sa mohla odštartovať. Už v prvý deň bol program veľmi pestrý a nabitý. Prebehlo úvodné predstavenie, zoznámenie sa s plánom a výstupmi víkendovky. Nevynechal sa ani očakávaný energizer. Spomínam si na jednu veľmi zábavnú aktivitku. Každý si mal na papier napísať svoje meno. Tieto papiere sme si medzi sebou počas hrajúcej hudby vymieňali, a keď nastalo ticho, rýchlo sme kreslili človeka, ktorého papier sme držali v ruke. Za mňa výborná aktivita na spoznanie ostatných účastníkov. Rozvíril sa medzi nami jasavý smiech a navodila sa príjemne radostná atmosféra. Nezabudlo sa ani na overenie si zručností v tímovej spolupráci. Účastníci sa rozdelili do štyroch skupín po päť ľudí. Za učený čas museli postaviť čo najvyššiu vežu- zo špagiet, lepiacej pásky, špagátu a s cukríkom marshmallow na samotnom vrchu. A ako to dopadlo? Tí, ktorí mysleli vo veľkom, mali vežu najmenšiu a naopak tí, ktorí sa vynašli v jednoduchosti bez zbytočného polemizovania ako vyhrať, nakoniec obdržali prvé miesto.

Blížil sa čas večera, pobrali sme sa na izby a z nich šup do jedálne na teplú večeru. Po nej však ešte program neskončil. Pokračovali sme aktivitou založenou na ľudských zmysloch, práci v tíme, dôvere a spolupráci. Trom dobrovoľníkom sme zaviazali oči, štvrtému sme zviazali ruky. Ich úlohou bolo v takomto stave postaviť stan. Slepí dobrovoľnící nasledovali pokyny dobrovoľníka a nakoniec sa im danú úlohu podarilo splniť. Obnášalo to veľa smiechu, zábavy ale aj sústredenia a koncentrácie. Touto aktivitou sa však ukázalo, že tak isto ako je náročná práca so zavretými očami, je náročná aj práca so slovami, keď človek nemôže použiť žiaden iný prostriedok, aby druhému pomohol.

Po skončení programu sme si ešte mohli zahrať spoločenské hry, ale po nich hajde do postieľky.

Druhý deň víkendovky tvoril v podstate najhlavnejšiu časť. Nadobudli sme veľa informácií- ako komunikovať a správať sa k ľuďom podľa ich sociálneho statusu, ako funguje reč tela a čomu sa máme vyhnúť, aké sú rozdiely medzi skupinou a tímom, a či sa vôbec ako tím môžeme nazývať. Veľmi prínosnou aktivitou bol takzvaný štvorec. So zaviazanými očami sme sa pochytali za ruky a museli  sme nadobudnúť útvar štvorca. Verte mi, nebolo to také ľahké, ako to znie. Po určitom čase, keď sme už strácali všetku nádej na vylepšenie, sme to vzdali. Dalo by sa povedať, že sme vytvorili nepravidelný lichobežník na čom sme sa všetci dobre pobavili. Poobede nás čakala zaslúžená pauza. Mohli sme si ísť obzrieť Oščadnicu, prejsť sa v prírode, zavítať v Coop Jednote na nejaké tie maškrty, alebo sa jednoducho vystrieť na posteľ a relaxovať. My s dievčatami z realizačného tímu sme túto pauzu využili aj na spríjemnenie si dňa hudobnou chvíľkou s ukulele a našimi zvučnými (no nie až tak ideálnymi na spev) hlasmi. Po načerpaní sily sme sa opäť pustili do aktivít programu. Študenti a učitelia si tvorili svoj strom života. Navodili sme pokojnú, nerušenú atmosféru uvoľňujúcou hudbou a tlmeným svetlom. V tejto aktivite sme sa hlavne zamerali na vnútro každého jedného z nich. V čom vynikáš? Aké sú tvoje priority a úspechy? Kto ti v živote najviac pomohol? V čom sa chceš zlepšiť? Aké sú tvoje slabé stránky? Kto ti je v živote najbližší? Aj takéto otázky vynikali. Každý zapojený mal tak možnosť zažiť proces sebareflexie, nastaviť si zrkadlo do svojho vnútra, čo posilnila aj posledná aktivita toho dňa a podľa mňa aj tá najčarovnejšia z celej víkendovky. Pripravili sme štyri stoly so šiestimi stoličkami pri každom stole. Na nich sme položili pár otázok týkajúcich sa rôznych tém, ktoré sme zasypali listami. Medzi lístie sme potom uložili malé, planúce sviečky. Opäť podobná atmosféra ako pri strome života, až na jednu vec. Svoje tajomstvá sme teraz zdieľali so všetkými spolusediacimi pri stole. Bolo krásne a obohacujúce počúvať všetky tie odpovede. Kto má aké sny, vlastnosti, úspechy, strasti, kto sa chce kam vydať na cestu, koho čo trápi… Tieto momenty boli pre každého z nás veľmi intenzívne, preto sme sa riadili heslom: čo sa povedalo v Oščadnici, ostáva v Oščadnici.

Aby víkendovka nebola len v prostredí vyteplených, pohodlných priestoroch hotela, pripravili sme si po večeri nočnú výpravu. Okolo 20-tej hodiny sme študentov s profesormi rozdelili do štyroch skupín. Pre každú skupinu bola pripravená jedna vonkajšia aktivita, v ktorej získavali body za svoju úspešnosť. Potom nastala najhlavnejšia časť. Skupiny mali počas výstupu na kalváriu nájsť všetky indície ku konečnej šifre. Cesta bola veľmi zaujímavá a oveľa strašidelnejšia v tejto nočnej hodine, ale našťastie nikto neprišiel k úrazu, naopak, väčšina účastníkov si to vychutnávala. Na samom vrchole museli danú šifru rozlúštiť. Cítila som sa ako v lotérií, alebo súťažnej relácii pri tak dramatickej atmosfére plnej zapálených mozgov. Na koniec sme všetky body spočítali a výhernú skupinku odmenili veľkou čokoládou. Ostatným sa tiež za snahu ušla v menšom prevedení. Zostupom sme ukončili spoločne strávený večer.

Nadišiel čas nedele – posledného dňa. Program trval len doobeda, počas ktorého sme skôr vstrebávali informácie, učili sa nové veci a opakovali si, čo už vieme. Zakončilo to už len hodnotenie každého účastníka. Tak, ako som vkročila na víkendovku so strachom, tak som potom odchádzala s bohatým naplnením. Myslím si, že každý z nás si v duchu povedal pri lúčení povedal: „Toto školenie stálo za to!“

Autorka článku: Monika Gdovcová (účastníčka – pracovníčka s mládežou)

Táto aktivita bola podporená z dotácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR „Programy pre mládež 2014 – 2020“, ktorú administruje IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže.