Pamätníkom si pripomíname a uctievame 54 padlých Kysuckonovomešťanov počas 1. svetovej vojny. Počas Veľkej vojny, ako bola dovtedy nazývaná bolo zapojených viac ako 11 a štvrť milióna vojakov z ktorých padlo 9,6 milióna, 7 miliónov civilistov a viac ako 20 miliónov ľudí bolo zranených. V tom čase okres Kysucké Nové Mesto spadal pod Trenčiansku župu. Práve z tejto župy ale aj z iných bol dopĺňaný 71. peší pluk prezývaný aj Drotársky regiment a do tohto pluku narukovala väčšina našich rodákov. V štruktúrach tohto pluku bojovali a zomierali Kysučania v Karpatoch, v Lubline, v Haliči, ale aj na talianskom fronte na rieke Piava. Na príbehy týchto vojakov sa poväčšine zabudlo, ale uchoval sa jeden tragický príbeh vďaka prof. Tarábkovi. V poradí 51. uvedené meno je Róbert Tesárek. Bol to učiteľ a prvý riaditeľ štátnej školy, ktorá vtedy sídlila v školskej budove pri železničnej stanici – dnešnej ZUŠ. Bol to on, kto vysadil známu smutnú vŕbu, ktorá rástla na okraji školskej záhrady do roku 2000 a spolu s ňou i viacero ovocných stromov. Údajne bol prívrženec panslávizmu a z toho dôvodu mal byť odoslaný na front medzi prvými. Ako učiteľovi mu bola udelená dôstojnícka hodnosť poručík. Na jednom z prvých bojísk východného frontu – v Haliči – ho počas obedňajšej prestávky pri jedle zastrelil ruský odstreľovač. Tesárka si určite vybral kvôli jeho dôstojníckej hodnosti. Svedkom tejto udalosti bol Ignác Čuntala, ktorý mal šťastie a vojnové besnenie prežil a neskôr tento príbeh vyrozprával spomínanému prof. Jozefovi Tarábkovi.
Je pondelok 11. novembra 1918, 5 hodín ráno. Do železničného vagóna pristaveného v Compiègnskom lese pred chvíľou vstúpila nemecká mierová delegácia vedená Matthiasom Erzbergerom. Tam ich už očakávajú zástupcovia Francúzska a Veľkej Británie v čele s najvyšším vojenským predstaviteľom Dohody – francúzskym maršalom Ferdinandom Fochom. Pristupuje sa k podpisu prímeria medzi vojskami Dohody a Nemecka. Zasychajúci atrament na mierovej zmluve, ktorá začína platiť od 11. hodiny je definitívnou bodkou za 1. svetovou vojnou, vtedy ešte nazývanou Veľká vojna. Je dobojované. Je koniec štyri a štvrťročnému vojnovému šialenstvu, na konci ktorého sú milióny mŕtvych, zmrzačených a zranených a hospodársky, ekonomicky a morálne rozvrátená Európa.
Nedá sa však neobzrieť späť. Aby sa ľudstvo prepracovalo k tomuto pamätnému dňu muselo si prejsť tragickou a bolestivou cestou, ktorá sa začala sarajevským atentátom na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda ´d Este a jeho manželku. Úvahy o skorom konci vojny vystriedali hrôza a zdesenie po masakroch pri rieke Marne, Ypres, Tanenbergu, Gallipoli, Verdune, Západnej Dvine, Jutskom polostrove, patovú situáciu nevyriešila ani Brusilovova ofenzíva v Haliči a Bukovine, jatky na Piave, pri Passchendaele či podpísanie separátneho Brest-litovského mieru medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom.
Prišiel čas počítať straty. Veľká vojna bola dovtedy najväčším vojnovým konfliktom v dejinách. Zmobilizovaných a do bojov vrhnutých bolo 112 a štvrť milióna vojakov, padlo ich 9,6 milióna, okrem nich zahynulo 7 miliónov civilistov, zranených bolo viac ako 20 miliónov ľudí. Z tohto celkového počtu sa už domov k rodinám nevrátilo viac ako 8 miliónov francúzskych, 12 miliónov ruských; 5,7 milióna britských; 4,7 milióna amerických; 5,1 milióna talianskych; 1,2 milióna rumunských, 13 a štvrť milióna nemeckých, 7,8 milióna rakúsko-uhorských a bezmála 3 milióny osmanských vojakov. Aby toho nebolo málo, v poslednom vojnovom roku a dvoch nasledujúcich si pandémia španielskej chrípky vyžiadala ďalších najmenej 6 miliónov obetí.
No nielen mŕtvi odišli z tohto sveta. Do histórie sa porúčali Rakúsko-uhorská monarchia, Ruska cárska monarchia, Nemecké cisárstvo a o niečo neskôr aj Osmanská ríša a na ich základoch vznikli Československo, Maďarsko, Rakúsko, Kráľovstvo Srbov Chorvátov a Slovincov, Sovietsky zväz a Nemecká republika. Celé krajiny uhorskej koruny pripadli Poľsku a Rumunsku. Stará Európa bola v troskách…
Krvavý mlynček na mäso menom 1 svetová vojna zomlel i mnoho našich rodákov. Paradoxne ich bolo oveľa viac ako v najkrvavejšom vojnovom konflikte – 2. svetovej vojne, ktorý sa rozhorel o dvadsať rokov. Okres Kysucké Nové Mesto vtedy správne spadal do Trenčianskej župy. Práve z Trenčianskej, ale i Oravskej a Turčianskej župy bol prevažne dopĺňaný regrútmi Trenčiansky 71. peší pluk. K tomuto útvaru, prezývanému tiež Drotársky regiment narukovala väčšina našich rodákov. V štruktúrach 71. pluku bojovali a zomierali Kysučania v Karpatoch, v Lubline a Haliči, neskôr na talianskom fronte na rieke Piave. V júni 1918, keď bol dislokovaný v srbskom Kragujevaci vyvolali vojaci vzburu proti dôstojníkom. Po potlačení rebélie bolo 44 z nich popravených.
Stojíme pred pamätnou tabuľou s menami 54 padlých občanov Kysuckého Nového Mesta. Tabuľu dalo osadiť na starom cintoríne v mieste dnešného parku osadiť predstavenstvo mesta v 20-tych rokoch minulého storočia. Sú tu však všetci? Koľko bolo tých bezmenných obetí? Pri dnešnej úrovni bádania vieme o ďalších štyroch menách Kysuckonovomešťanov: František Grešák, Andrej Masarik, Johann Heynyik a Martin Hošták. Z miestnych časti – vtedy ešte samostatných obcí pribudli traja z Budatínskej Lehoty: Ondrej Čelko, Michal Istenčin a Ján Rudinec a rovnako traja z Oškerdy: Ondrej Ozančin, Ján Janík a Ján Škulec. Aj keď okres Kysucké Nové Mesto bol oveľa väčší, len z obcí dnešného okresu sa dopracujeme k nasledovným počtom padlých: Lopušné Pažite – 9, Kysucké Nové Mesto – 58 + Budatínska Lehota – 3 + Oškerda – 3, Nesluša – 65, Kysucký Lieskovec – 12, Rudina 17, Rudinská – 32, Horný Vadičov – 9, Lodno – 9, Ochodnica – 24, Radoľa – 7, Snežnica – 4, Povina – 3, čo predstavuje 255 mužov mladých ale i v strednom veku, keďže počas vojny bol najstarší zmobilizovaný ročník 1865, ktorého muži mali na konci vojny 53 rokov.
Takýto odlev mužov v produktívnom veku musel zanechať hlbokú stopu vo všetkých sférach života miest a obcí. Úlohu hlavy rodiny museli zastúpiť ženy, alebo mladíci, na ktorých sa ešte nevzťahovala povinnosť dostaviť sa k odvodu. Trpelo tým poľnohospodárstvo, obchod, priemysel. Zvýšila sa odvodová zaťaženosť obyvateľstva, v prospech armády boli rekvírované poľnohospodárske produkty, priemyselné komodity a iné.
Ani cirkev, v tej dobe silne spätá so štátom a osobou panovníka sa neubránila konfiškáciám, keď sa pre zbrojársku výrobu zabavovali a roztavovali zvony. V roku 1917 boli odvezené dva zvony z veže kostola sv. Jakuba.
Informácie zozbieral a text spracoval: Mário Jáník, Kysucké múzeum v Čadci
