Keď sa povie Worcester, ľuďom sa zavše vybaví tzv. „worčestrová omáčka“. Mňa však pri pomyslení na toto romantické mestečko v grófstve Worcestershire, približne 50km vzdialené od Birminghamu v Spojenom Kráľovstve, kde som mala možnosť zúčastniť sa contact-making eventu spolu s predstaviteľmi ďalších 11 krajín. Dňa 20. júna roku nášho Pána nás organizácia SYTEV poslala sa tejto akcie zúčastniť a prípadne sa pokúsiť naviazať kontakty pre prípadnú budúcu medzinárodnú spoluprácu na možných projektoch.

Keďže, ako som na začiatku spomenula, Worcester leží neďaleko Birminghamu, v ktorom je najbližšie väčšie letisko, mali sme príležitosť poobzerať si toto večne rekonštruované mesto. Navštívili sme jeho krásnu galériu a múzeum prepojené s jedinečnou čajovňou. Kvôli časovému sklzu sme boli o iné pamiatky ukrátené, ale ak niekedy do okolia Birminghamu zablúdite, navštíviť tento kultúrny úkaz nebude krokom vedľa.

Avšak nejedno srdce nepochybne ešte toho dňa zostalo v malebnom mestečku Worcester. Od príchodu nám bolo hneď jasné, že toto miesto sa na CME hodí ako nič iné. Priateľské, maličké a plné charitatívnych obchodov a veselých krčmičiek. Ubytovanie bolo príjemné, čisté a ideálne situované asi minútu od hlavnej ulice. V prvý večer sme sa ešte len oťukávali, naša prvá spoločná večera prebehla bezproblémovo napriek tomu, že sa nikto ešte do zoznámenia veľmi nemal. To sa však napravilo počas večernej návštevy podniku Crown.

Nasledujúci deň sme sa stretli v miestnej historickej radnici (the Guild Hall), kde sme trávili väčšinu času tohto projektu. Aby sa nám spolupracovalo ľahšie, doobedie sme strávili hrami, ktorých účelom bolo uvoľniť medzi nami napätie a pomôcť nám zapamätať si kto je kto. Toto bol asi najuvoľnenejší deň zo všetkých. Po obednej prestávke sme sa venovali najmä zostaveniu programu nasledujúcich dní a našim ambíciám, čo chceme od projektu získať. Večer nás čakala známa interkultúrna večera, nakoľko z praktických dôvodov sme to s národnými pochutinami nemali preháňať, Slovensko sa reprezentovalo klasikou: vytiahli sme Horalky, Chrumky, Kávenky a Jojo cukríky.

Deň potom na nás čakalo intenzívne „vyučovanie“. Koordinátorky Basia a Olga nám objasňovali základné pojmy ako Erasmus+, European Solidarity Corps, National Agency či Key Actions. Pomocou interaktívnych hier sme mali tvoriť asociácie medzi pojmami a ich definíciou. Vysvetlili sme si význam neformálneho vzdelávania. Takto nabití informáciami sme večer zakončili spoločnou prechádzkou pri rieke a následne večerou v obľúbenom Crowne.

V nedeľu sme priestory radnice nahradili univerzitnou knižnicou the Hive (skutočne pripomínajúcou včelí úľ), kde sme si prešli prezentáciami a webstránkami niektorých programov a národných agentúr. Ukázali sme si ako hľadať projekty a tréningové kurzy. Tento sa týkal hlavne praktických informácií. Po obednej prestávke nám koordinátorky navrhli prechádzku na princípe speed-datingu. Každých cca 10-15 minút sme dostali otázku, vybrali si náhodného partnera a danú otázku rozoberali počas prechádzky do parku, kde nás prekvapila hrajúca kapela a po prvý krát aj typické anglické počasie. S dáždnikmi sme sedeli pod stromami a rozprávali sa s „ľudskými knihami“. V „ľudskej knižnici“ sme dostali na výber 4 „knihy“ – Olgu, ktorá rozprávala o svojich skúsenostiach s dobrovoľníctvom a jej cirkuse; Basiu, ktorá vykresľovala obrázok dobrovoľníctva v Ázii; Penny a jej dobrodružstva z Afriky a Velinu, ktorá zažila nezabudnuteľné mesiace v USA.

Pomaly sa nám už čas však krátil. Predposledný deň sme sa venovali tzv. NGO trhu, kde väčšina predstavila organizáciu, ktorú reprezentovala; niektorí zas organizáciu, ktorú by radi založili a tí, ktorí nezastupovali nikoho rozprávali o dobrovoľníctve vo svojej krajine. Tento trh bol základ pre nasledujúce udalosti – návrh vlastného dobrovoľníckeho projektu. Niektoré organizácie, ktoré zdieľali ideológie sa spojili a spolu pracovali na potencionálnom projekte. Slovenský tím skočil pohromade a spolu s Maďarskom a Poľskom sme brainstormingovali nad M.I.S.E., alebo Mental Illness Support Europe. Ako skupina mladých ľudí sme všetci boli schopní prispieť k riešeniu problematiky, na ktorú náš projekt poukazoval. Nakoľko to však nebola práca na hodinu, ani dve, prácu sme nestihli v ten deň dokončiť, našťastie sme však mali deadline do nasledujúceho rána.

A tak sme sa dostali k záveru CME vo Worcesteri. Bol to utorok, počasie nebolo ani pekné, ani škaredé a vo vzduchu visela nevôľa nad blížiacim sa lúčením. Po raňajkách naša skupina odovzdala dokončený návrh na projekt spolu s ostatnými a navzájom sme si ich potom mali hodnotiť podľa daných kritérií. Po bodovaní sme vytvárali rozpočet, ktorý nám potom mohli, ale aj nemuseli koordinátorky schváliť. Po poslednej čajovej prestávke sme dostali Youthpass certifikáty a dostali voľno dať posledné zbohom Worcesteru. Na večeru sme boli pozvaní do indickej reštaurácie, kde si polahodili ako mäsožravce, tak i vegeteriáni a vegáni. Nezostávalo už nič iné, len sa vrátiť na hotelovú izbu a pobaliť si kufre.

Projekt Volunteering opportunities mi otvoril oči, čo sa týka možností, ktoré ako mladý človek žijúci v Európskej únií mám. Ukázal mi, že sa nemusím báť zdvihnúť ruku a zapojiť sa do debaty. Že zakladať na predsudkoch uškodí najviac mne, pretože tým môžem prísť o mnoho nečakaných zážitkov. Veľmi pekne ďakujem organizácii SYTEV a jej koordinátorom za to, že mi túto príležitosť ponúkli.