V októbri som mala spolu s ďalšími 20 ľuďmi z 5 európskych a 2 kaukazských krajín – Slovenska, Rumunska, Španielska, Talianska, Litvy, Gruzínska a Arménska možnosť zúčastniť sa tréningového kurzu s názvom Learning to Grow. Po únavnom celodennom cestovaní s niekoľkými prestupmi slovenská skupinka konečne vystúpila z vlaku v malom meste Târgu Jiu na juhozápade Rumunska. Na stanici nás vyzdvihli členovia domácej organizácie CECIS a zaviedli nás na miesto konania projektu.
Po príchode do hotela nás privítal veľmi milý a ochotný personál. Čakala nás chutná večera a útulné izby. Niekoľkých účastníkov sme stretli už v prvý večer, avšak mnohí ďalší ešte len prichádzali počas noci. Prvý deň bol teda náročný, ale záživný. Zoznámili sme sa, zahrali si niekoľko hier na prelomenie ľadov v skupinke a spolu sme sa vydali na prechádzku spojenú s prehliadkou mesta. Navštívili sme niekoľko historicky či kultúrne významných pamiatok v centre mesta a nasávali atmosféru Rumunska.
Na nasledujúcich niekoľkých dní si pre nás školitelia pripravili veľa zaujímavých workshopov, kde sme sa zaoberali témami employability, enterpreneurship, empowerement a empathy. Po úvodnej prednáške k danej téme sme sa presunuli k praktickým cvičeniam, kde sme v medzinárodných skupinkách pracovali na rôznych zadaniach. Potom vždy nasledovala diskusia, kde sme zdieľali naše pocity z aktivity, ale aj skúsenosti a zážitky z praxe v súvislosti s témou. Tým sme nazbierali hŕbu inšpirácie a motivácie do nášho povolania.
V strede týždňa sme mali jeden voľnejší deň, kedy sme sa všetci vybrali na menšiu túru do rumunských hôr spojenú s návštevou kláštora. Aj keď sme sa počas tohto dňa venovali téme projektu len minimálne, určite sa nedá považovať za zbytočný. Pozreli sme si tradičnú architektúru, prešli sme sa lesom a nadýchali sa čerstvého vzduchu. Celý čas sme tiež prehlbovali nové priateľstvá. Ešte bližšie k pochopeniu týchto zaujímavých ľudí sme sa dostali počas kultúrnych večerov, kedy sa všetky krajiny predstavili a zdieľali niečo zo svojej kultúr, tradícií, zvykov, histórie, jedla a dokonca aj tradičných tancov. Verím, že viacero z nás odchádzalo domov s horko-sladkým pocitom. Na jednej strane bolo ťažké rozlúčiť sa so všetkými tými ľuďmi, ktorí nám za tak krátky čas prirástli k srdcu, na druhej strane sme pociťovali neskutočnú vďačnosť za všetko, čo sme sa v ten týždeň naučili, že sme vôbec mali možnosť sa takéhoto projektu zúčastniť. Odchádzali plní dojmov a emócii dúfajúc, že sa ešte niekedy stretneme. Lebo presne o tomto Erasmus je – učí, inšpiruje, spája, niekedy aj to, čo sa na prvý pohľad zdá nereálne a my nikdy nevieme, čo si pre nás život
