Židovský cintorín

123476393 1232441913804278 4882427180645964981 n

Židovský cintorín v Kysuckom Novom Meste vznikol v druhej polovici 19. storočia a nachádza sa na okraji mesta, čo vychádzalo z postavenia Židov v spoločnosti v tej dobe. Je to jediná historická pamiatka v našom meste na židovskú obec. Boli tu pochovávaní židia z nášho mesta ale aj okolitých obcí. Nachádzajú sa tu náhrobné kamene z druhej polovice 19. storočia na jednom vykopanom sa dokonca nachádza symbol Božej koruny. Môže ísť o náhrobný kameň rabína, prípadne znalca Tóry. Na niektorých vidieť zručnú prácu vtedajších kamenárov, teda môžeme o nich hovoriť aj ako o umeleckých dielach. Tento cintorín je neodmysliteľnou súčasťou histórie nášho mesta. Po skončení vojny sa o tento cintorín nemal kto starať a k obnoveniu komunity už nikdy nedošlo. Po dlhých rokoch sa z neho postupom času stala nelegálna skládka odpadu. O aktuálnu situáciu sa zaslúžili miestni aktivisti a dobrovoľníci, ktorí spoločne pracovali na revitalizácii tejto historicky-kultúrnej pamiatke.

ZÁNIK ŽIDOVSKEJ KOMUNITY V KYSUCKOM NOVOM MESTE


Kysucké Nové Mesto stálo v histórii ale i v súčasnosti tak trochu v tieni svojho „staršieho brata“ – mesta Žiliny. Rovnako to bolo i s jeho židovskou komunitou, ktorá bola oproti tej žilinskej oveľa menej početná. Napriek tomu, podobne ako v iných mestách, i tu zanechala svoju významnú dejinnú stopu. Vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1939 znamenal začiatok konca tejto spoločenskej bunky, ktorý vyvrcholil na jar roku 1942. Koniec židov v Kysuckom Novom Meste bol i na slovenské pomery až desivo rýchly. V týchto podmienkach môžeme hovoriť o „definitívnom riešení“, keďže po vojne sa už nik z kysuckonovomestských Židov nevrátil a k obnoveniu komunity nikdy nedošlo.

Židovské etnikum v Kysuckom Novom Meste do roku 1939

V kontexte územia Kysúc môžeme datovať príchod Židov do obdobia druhej štvrtiny 18. storočia, kedy sa tu začali usádzať najmä presídlenci z Čiech a Moravy. Fenomén židovskej imigrácie do západnej časti Uhorska načrtli Peter a Pavel Franklovci, ktorí uvádzajú, že za ním stáli najmä protižidovské opatrenia za vlády Karola VI. (1711 až 1740) v krajinách Habsburskej monarchie mimo Uhorska. Išlo najmä o translokačný reskript, ktorý opätovne nariadil uzavretie židovských komunít do get a familiantsky zákon regulujúci počet židovských rodín, ktorého dôsledkom bolo, že sa v každej rodine mohol oženiť a založiť rodinu iba najstarší syn. Okrem toho uhorská šľachta príchod Židov a ich kapitálu podporovala a tí tu tak mohli nájsť žičlivejšie prostredie pre život a pracovné a obchodné aktivity. K prvej zmienke o usadlíkovi židovského pôvodu v bezprostrednom okolí Kysuckého Nového Mesta sa dopracovala Antónia Hudecová, keď v roku 1767 uvádza krajčíra a krčmára Adama Mareka v Dolnom Vadičove. Nasledujúce roky sa začala formovať komunita v Bystrickej doline. Okolo roku 1781 pribudol v Hornom Vadičove krčmár Šalamún s manželkou Judithou, synom – obchodníkom Markom Šalamúnom a dcérou Rozáliou a v Prostrednom Vadičove Aron Marek. Samotné Kysucké Nové Mesto malo oproti ostatným územiam, najmä na horných a stredných Kysuciach odlišný vývoj a židovská komunita sa tu začala formovať až o storočie neskôr. Prvý zápis v matrike kysuckonovomestského rabinátu pochádza z roku 1876. V tomto roku sa narodilo 10 detí a boli i 2 sobáše. Existuje však i starší záznam, konkrétne z roku 1874, kde však nie sú uvedené konkrétne mená, ale iba počty vydaných rodných – 12, úmrtných – 3 a sobášnych – 3 listov. Z uvedeného vyplýva, že v tomto období tu už musela židovská obec určitú dobu fungovať a rozvíjať sa. Ak zoberieme do úvahy najdôležitejší demografický údaj a síce počet narodených detí, zažil kysuckonovomestský rabinát najväčšiu konjunktúru v 80-tych a prvej polovici 90-tych rokov 19. storočia, keď počet novorodencov pravidelne prekračoval číslo 10, v niektorých rokoch i 20, v roku 1885 dokonca 30. Od roku 1896 do roku 1905, kedy záznamy v matrike končia, len v jednom prípade bol počet novonarodených detí vyšší ako desať. Do rabinátu Kysucké Nové Mesto patrili okrem samotného mesta i obce Budatín, Divina (v matrike uvádzaná ako Nagy Divina), Divinka (Kis Divina), Dubie (Dubje), Dolný Vadičov (Vadicsó), Horný Vadičov (Felsö Vadicsó, Ober Vadicsó), Krásno nad Kysucou (Krásna), Kotrčina Lúčka (Kotrs. Lucka), Kysucký Lieskovec (Ljeskowetz), Lutiše (Lutis), Lalinok (Lalinek), Nesluša (Neslus), Ochodnica (Ochodnitz), Oškerda, Považský Chlmec (Chlumecz), Povina, Radoľa, Rudinka (Klein Rudinka), Rudinská, Vranie (Vranje) Zástranie (Zasztranya) a Zborov nad Bystricou. Z obcí ktoré by mali logicky do tohto obvodu zapadať sa zrejme pre neprítomnosť židovského etnika alebo sa v sledovanom období nevykonal žiaden matričný zápis, neuvádza Budatínska Lehota, Lopušná, Pažite, Prostredný Vadičov a Rudina. V roku 1900 sa v samotnom Kysuckom Novom Meste udáva 109 obyvateľov židovského vierovyznania. Počas 1. ČSR bolo presné vymedzenie pôsobnosti kysuckonovomestského rabinátu značne problematické. V roku 1928 boli na výzvu Okresného náčelníka Aurela Rutšeka doručené na Okresný úrad v Kysuckom Novom Meste vyjadrenia notárov z obvodných notárskych úradov okresu Kysucké Nové Mesto o príslušnosti jednotlivých obcí k obvodom rabinátu. Z ObNÚ v Povine prišlo vyjadrenie: „Oznamujem, že v tunajšom obvode len v obci Lieskovci bydlí ešte rodiny „izr. vyznania“ menom Weichherz“. Táto rodina sa prihlásila k rabinátu v Žiline. ObNÚ v Nesluši hlásil, že v obvode nežijú osoby židovského vierovyznania, keby však žili, patrili by do pôsobnosti rabinátu v KNM. ObNÚ v Hornom Vadičove: Horný Vadičov, Kotrčina Lúčka – Varín, Dolný Vadičov, Pažite – neuvedené. ObNÚ v Starej Bystrici: „Obce Stará Bystrica, Klubina a Radôstka tvoria jednotnú kongresovú židovskú obec a do 28. okt. 1918 mala samostatný rabinát a od prevratu nepatrí k žiadnemu rabinátu, v prípade potreby obrátia sa na rabinát do Žiliny. Lutiša je pridelená k rabinátu Varín.“ ObNÚ Nová Bystrica: žilinský rabinát. ObNÚ Krásno nad Kysucou pripojil správu od miestneho Žida Jozefa Brichtu, ktorý uvádza „…predtým Čadca, teraz Kysucké Nové Mesto, tam sa odvádza daň židovská a je tam i matrika“. Z uvedeného vyplýva, že v tomto období kysuckonovomestský rabinát fungoval iba de iure, de facto však židovskí obyvatelia jednotlivých obcí využívali rabináty podľa svojej potreby a uváženia. Problematické môže byť i uznanie kysuckonovomestského rabína zo strany spoluveriacich. V roku 1929 bol z okresného úradu v Kysuckom Novom Meste odoslaný prípis adresovaný Krajinskému úradu v Bratislave v znení:
„Preskúmané priznanie židovského rabína v KNM predostieram s nasledujúcou správou: Menovaný Jozef Schlänger nemá nárok dľa §-u 3 vl. nar. 124/1928 na kongruu, lebo v pripojenej fasii nepreukázal:
1. svoje čs. štát. občianstvo
2.predpísané predbežné štúdium gymnázijné
Svedectvo pripojené o predbežnom vzdelaní jednak postráda vierohodnosti, lebo je vystavené v Maďarsku a neni zodpovedne legalizované, jednak nepreukazuje predbežné vzdelanie predpísané v § 14 cit. vl. nar. Nakoľko menovaný zomrel, nemožno od neho ďalšie doplnenie fasie vyžiadať.“

Židia sa spočiatku zaoberali obchodom, pohostinskými a krčmárskymi činnosťami a podobne. Postupne však prenikali do vyšších spoločenských sfér. V tomto smere by sa zlatou érou dalo nazvať obdobie 1. ČSR (1918 – 1938). Viacerí dosiahli akademické vzdelanie. Vo vtedajšom okrese Kysucké Nové Mesto pôsobilo niekoľko židovských lekárov, za všetkých spomeniem MUDr. Arpáda Polláčka, z Ochodnice pochádzal právnik JUDr. Karol Neumann atď. Židia boli v tomto období aktívni i v regionálnej politike. Od roku 1924 bol riadnym členom obecného zastupiteľstva Nathan Neumann, v roku 1926 náhradným členom Jozef Szüsz. V meste pôsobilo viacero firiem napr. A. Windholz, Bartolomej Scheer či Gross a Ring zo Žiliny, alebo domáce Artur Salzer a Hermann Schlänger, Adolf Braun atď., okrem nich aj množstvo živnostníkov. Spoločenský vzostup Židov a ich úspešné podnikateľské aktivity, však so sebou priniesol i vlnu antisemitizmu. Negatívny postoj k židovskému etniku u občanov z radov kresťanskej majority v 19. i 20. storočí je všeobecne známy a v rôznych formách pretrváva dodnes. Kriticky sa stavia k ich podnikateľskej dravosti, tvrdosti, liberalizmu ale aj úžere, či nekalým obchodným praktikám i velikán kysuckej poézie Dlhomír Poľský napríklad vo svojich básňach Židák baša (1895) či V Židových pazúroch (1896).
Pre duchovné potreby si židovská obec vystavala synagógu. Pôvodná stavba vyhorela pri ničivom požiari Kysuckého Nového Mesta 16. -17. augusta 1904. Nová synagóga stála na dnešnej Pivovarskej ulici a bola zbúraná v roku 1972. Židovský cintorín bol za mestom na západ na dnešnej Dubskej ceste. Pochovávaní tu boli približne od začiatku 19. storočia židovskí obyvatelia mesta a okolitých obcí.

Riešenie Židovskej otázky počas prvej Slovenskej republiky

Vznik samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 vyniesol na vrchol moci Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu, ktorej predstavitelia zaviedli tvrdú protižidovskú politiku. Svoj autoritársky režim podopreli využitím antisemitských nálad v spoločnosti. Na území Slovenskej republiky bolo postupne prijatých niekoľko zákonov a nariadení, ktoré vytvorili osobitný právny režim pre Židov.
1.) Vládne nariadenie č. 63 zo dňa 18. apríla 1939 o vymedzení pojmu Žida a usmernení počtu Židov v niektorých povolaniach.
2.) Vládne nariadenie č. 150 zo dňa 21. júna 1939 o úprave vojenskej povinnosti pre Židov.
3.) Vládne nariadenie č. 184 zo dňa 25. júla 1939 o usmernení počtu Židov vo výkone lekárskej praxe.
4.) Ústavný zákon č. 185 zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky.
5.) Vládne nariadenie č. 230 zo dňa 19. septembra 1939 o úprave vojenskej povinnosti Židov.
6.) Nariadenie s mocou zákona č. 7 zo dňa 11. januára 1940, ktorým sa pozmeňuje vládne nariadenie o vylúčení Židov z verejných služieb.
7.) Nariadenie s mocou zákona č. 130 zo dňa 29. mája 1940 o dočasnej pracovnej povinnosti Židov a Cigánov.
8.) Nariadenie č. 215 zo dňa 14. septembra 1940 o povinnosti Židov odovzdať cestovné pasy.
9.) Nariadenia č. 216 zo dňa 12. septembra 1940 o vylúčení Židov z oprávnení viesť slovenské motorové vozidlá a o povinnosti Židov – držiteľov slovenských motorových vozidiel mať vodiča motorového vozidla nežida.
10.) Nariadenie č. 234 zo dňa 26. septembra 1940 o Ústredni Židov.
11.) Nariadenie č. 256 zo dňa 11. októbra 1940 o zamestnávaní Židov.
12.) Nariadenie č. 257 zo dňa 11. októbra 1940 o dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom.
13.) Nariadenie č. 303 zo dňa 30. novembra 1940 o židovských podnikoch
14.) Nariadenie č. 305 zo dňa 30. novembra 1940, ktorým sa mení a doplňuje nariadenie o zamestnávaní Židov.
15.) Nariadenie č. 153 zo dňa 4. júla 1941 o pracovnej povinnosti Židov.
16.) Nariadenie č. 198 zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov („Židovský kódex“).
17.) Ústavný zákon č. 68 zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní Židov.
18.) Vládne nariadenie č. 118 zo dňa 24. júna 1942, ktorým sa vykonajú niektoré ustanovenia ústavného zákona o vysťahovaní Židov.
19.) Vládne nariadenie č. 58 zo dňa 14. mája 1943 na vykonanie niektorých ustanovení zákona o vysťahovaní Židov.
Postupná realizácia uvedených právnych noriem postupne zbavila Židov občianskych práv, majetku a vyvrcholila ich deportáciami a fyzickou likvidáciou. Spočiatku boli mladí muži zbavení prezenčnej vojenskej služby, nakoľko v napätej medzinárodnej situácií s hroziacim vojnovým konfliktom boli považovaní za bezpečnostné riziko. 12.mája 1939 odoslala Lekárska komora pre Krajinu slovenskú so sídlom v Bratislave, Špitálska ulica 46 žiadosť s číslom 1012/39 o „dľa možnosti urýchlené vyhotovenie súpisu všetkých tých lekárov prevádzajúcich či už súkromnú alebo nemocničnú prax v obvode tamojšieho okresu, ktorých vo smysle vládneho nariadenia zo dňa 18. apríla 1939 čís. 63 Sl. z. je treba považovať za Židov.“
MUDr. Jozef Španka, vládny komisár podpísaný pod týmto obežníkom si od okresných náčelníkov a obvodných notárov z dôvodu „usmiernenia počtu židov v lekárskom povolaní“ vyžiadal nasledovné údaje:
1./ meno, titul a bydlisko
2./dátum a miesto narodenia
3./vierovyznanie pred 30. X. 1918
4./ vierovyznanie po 30. X. 1918
5./ vierovyznanie terajšie
6./ prípadný prestup ne niektorú kresťanskú vieru /presný dátum prestupu a viera/
7./ bližšie odôvodnenie podľa príslušného a odstavca §u 1. vl. nar. č. 63 Sb. z.
8./ prípadné iné poznámky
Na základe uvedenej požiadavky vyhotovil Okresný úrad v Kysuckom Novom Meste v súčinnosti s obvodnými notariátmi nasledovný Súpis lekárov – židov:
MUDr Maximilian Schiff – praktický lekár v Starej Bystrici, narodený 17. II. 1895 vo Varíne, okres Žilina
MUDr Gustav Silaš – štátny obvodný lekár, obvod Kysucké Nové Mesto I., narodený v Dubnici, okres Ilava 16. V. 1886, prestúpil s rodinou 12. III. 1933 na rímsko-katolícke vierovyznanie
MUDr Arpád Polláček – štátny obvodný lekár, obvod Kysucké Nové Mesto I., narodený v Radoli 25. III. 1891. V roku 1940 bolo zakázané Židom podnikanie v oblasti pohostinských služieb. V Kysuckom Novom Meste sa zákaz týkal vdovy Jenny Langovej.
Na základe nariadenia č. 234/1940 vznikla Ústredňa Židov ako centrálny orgán správy židovských náboženských obcí na Slovensku. Jej vznik bol inšpirovaný podobnými orgánmi, ktoré zriaďovali Nemci na všetkých obsadených územiach. Ich „duchovnými otcami“ bol Reinhard Heydrich a Hans Frank. Ústredňa Židov bol nanútenou židovskou organizáciou pôsobiacou počas trvania tzv. Slovenského štátu. Zjednodušene povedané bola mocenským nástrojom pre riadenie židovských záležitosti a mala výrazne napomôcť režimu pri zavádzaní opatrení majúcich súvis so židovským obyvateľstvom. Na jej vzniku sa výraznou mierou podieľal nemecký poradca pre riešenie židovskej otázky v Slovenskej republike Dieter Wisliceny. Na slovensku bolo zriadených 58 okresných a 9 miestnych pobočiek ÚŽ. Prednostom Okresnej pobočky v Kysuckom Novom Meste bol Móric Schlänger. Pobočka de facto nahrádzala rabinát, avšak bola pod prísnou kontrolou štátnych orgánov.
Slovenský ľudácky režim si postupne pripravil niekoľko zákonných krokov, vďaka ktorým, mohol ovládnuť židovský kapitál a majetok na území SR.
Pre mladý štát sa stal zaujímavým židovský kapitál. Najskôr si vláda SR zákonom č. 137/1939 vynútila oprávnenie menovať do stredných a veľkých podnikov tzv. dôverníka, ktorý bol vo väčšine prípadov budúcim arizátorom. Zákonom č. 113/1940 si uvoľnila ruky pri rozhodovaní o možnostiach a podmienkach arizácie alebo likvidácie. Pojmom arizácia je označované vyvlastnenie (konfiškácia) majetku Židov a jeho následný nútený prevod na nežidov (v dobovej terminológií Árijcov). Následne bola vládnym nariadením číslo 230/1940 vnútená Židom povinnosť nahlásiť majetok. Potom prišlo vylúčenie Židov z hospodárskeho života a prevod ich majetku kresťanom, pričom parlament v židovskej otázke odovzdal zákonodarnú moc vláde SR. Po Vládnom nariadení číslo 303/1940, ktoré upravovalo postup Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHU) vo veci likvidácie a arizácie židovského majetku a Vládnom nariadení č. 257/1940, ktorým bolo umožnené privlastnenie si už i domov a bytov Židov, prišla posledné najtvrdšie opatrenie a to zákon číslo 68/1942 v ktorom sa nariadením vysťahovania Židov definitívne vyriešila otázka židovského majetku a to tak, že majetok, ktorý nebol doposiaľ arizovaný ani likvidovaný, definitívne pripadol štátu. V roku 1942 bolo v okrese Kysucké Nové Mesto 30 arizátorov a bol arizovaný majetok v celkovej hodnote 3 552 000 Ks v kurze z roku 1942. Ústav pamäti národa uvádza v neúplnom zozname v Kysuckom Novom iba tri arizované podniky a to: Joachimovič Adolf – výroba sodovky, Schlänger Hermann a syn – obchod s miešaným, železným tovarom, stavebným materiálom a sklenárstvo a Szüszová Ida – obchod so strižným tovarom. Židovské podniky, o ktoré nebol v rámci arizácie záujem boli likvidované. Likvidácie podnikov Židov boli spolu s arizáciou prostriedkom na vyradenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života SR. Princíp likvidácie spočíval v „zaistení“ hnuteľného majetku podniku, jeho následnom súpise a ohodnotení a nakoniec odpredaji. Pôvodný majiteľ takto prišiel o svoj podnik bez možnosti náhrady. Navyše mu bola odopretá možnosť slobodne podnikať. V niektorých prípadoch bol likvidáciou poverený likvidátor, ktorý bol za túto činnosť odmeňovaný podielom z hodnoty likvidovaného majetku. V roku 1940 bolo na Slovensku okolo 12 300 židovských podnikov. Z tohto počtu bolo arizovaných asi 2 300. Ostatné boli likvidované. Likvidácie boli uverejňované v Úradných novinách, kde boli uvedené údaje o pôvodnom majiteľovi (meno alebo názov, predmet podnikania, číslo živnostenského oprávnenia a miesto podnikania alebo sídlo) a údaje o likvidácií (číslo likvidácie a informácie o likvidátorovi). Vo vyššie spomenutej databáze ÚPN sa nachádzajú štyri zlikvidované podniky: A. Salzer – sklenár (uverejnené v Úradných novinách 1. marca 1941), Szüszová Ida – obchod s miešaným tovarom (8. marca 1941), Braun Armin – obchod s kožou (10. mája 1941) a Braunová Cecília – obchod s textilným tovarom po trhovnícky (31. mája 1941).
V máji 1941 prebehol súpis domovského majetku Židov. Tento akt vykonávali jednotlivé notárske úrady a súpisy predkladali okresným úradom na základe nariadenia OÚ v KNM číslo 3507/1941 (s odvolaním na Nariadenie č. 257/1940 Sl. z. o dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom). Okrem spomínaného súpisu v ňom Okresný náčelník ukladá notárom, aby predložili návrhy na vymenovanie dočasných správcov domového majetku, pričom majú byť zohľadnené stanoviská vládneho komisára (starostu), predsedu strany (HSĽS) a veliteľa HG. Správou mali byť poverené na každý dom tri osoby. Zároveň stanovil pravidlá pre správu domovského majetku slúžiaceho na podnikateľské účely. Nehnuteľnosti pod arizáciou mali spravovať dočasní správcovia podniku a v podnikoch prenajatých „árijcom“ majú byť správcami doterajší prenajímatelia v prípade „jestli že niet proti jeho osobe prekážok v osobnej spoľahlivosti“. Obvodný notár z Kysuckého Nového Mesta zaslal nasledujúci zoznam nehnuteľností v jeho obvode:
Kysucké Nové Mesto:
d. m. Mórica Schlängera, č. d. 68
d. m. Adolfa Joachimovitza, č. d. 13
d. m. vd. Idy Szüzsovej, č.d. 169
d. m. vd. Lotty Weilovej, č. d. 4
d. m. vd. Jenny Langovej, č. d. 26
d. m. vd. Valerie Politzerovej, č. d. 37
d. m. vd. Amalie Winterovej, č. d. 39
d. m. Náboženskej obce židovskej, č. d. 378 (synagóga)
Vranie:
d. m. Šalmúna Schächtera a spol., č. d. 42, 43
Obvodný notariát v Ochodnici hlásil domový majetok JUDr. Karola Neumanna. Zo širšieho okolia v rámci okresu Kysucké Nové Mesto bol hlásený židovský domovský majetok z Obvodného notárskeho úradu v Krásne nad Kysucou – obce Krásno nad Kysucou a Zborov nad Bystricou, ONÚ v Novej Bystrici – obce Nová Bystrica a Riečnica a ONÚ v Starej Bystrici – obce Stará Bystrica, Klubina a Lutiše.
Keďže štát zbavil Židov brannej povinnosti, rozhodla vláda o ich nasadení do pracovnej služby. Na základe §22 nariadenia č. 198/1941 bol v Kysuckom Novom Meste zriadený pracovný tábor pre Židov. Do pracovnej služby tu boli zaradení Židia z kysuckonovomestského okresu premiestnení z tábora v Ilave. Boli to Artur Salzer z Kysuckého Nového Mesta, Arpád Gold, David Gold, Bartolomej Vulkan, Eugen Gold, Július Nussbaum, Emil Riesz a Herman Kohn zo Starej Bystrice, Šalamún Schächter z Vrania a Adolf Vulkan, ktorého domovskú príslušnosť sa autorovi nepodarilo zistiť, vieme však, že meno Vulkan sa Vyskytovalo v tom čase v Starej Bystrici. Ako je vidieť z uvedeného, nálady v štáte i spoločnosti boli i v tomto období výrazne antisemitské. Na druhej strane si treba uvedomiť fakt, že medzi Slovákmi a Židmi existovali určité väzby (ľudia sa poznali, boli susedia, spolužiaci, kolegovia a pod.). Z tohto dôvodu sa mnohí „árijskí“ občania odmietli zmieriť s perzekvovaním svojich židovských spoluobčanov či už išlo o konkrétne osoby, alebo im prekážalo prenasledovanie odlišnej náboženskej skupiny. Je známe nariadenie Okresného úradu v Kysuckom Novom Meste číslo 276/1940 z 30. marca 1940. Bolo vydané na základe výnosu Župného úradu v Trenčíne číslo 711/1940 a píše sa v ňom: „Staly sa, ba ešte stále množia sa prípady, že zamestnanci župného úradu a zamestnanci okres. úradov intervenujú na tunajšom župnom úrade v prospech židov, zvlášť vo veciach živnostenských. Takéto jednanie nielenže sa nesrovnáva s cťou slovenského úradníka, ale je aj protizákonné. Dnes, keď na Slovensku je tendencia vylúčiť židov z verejného života, zvlášť tam a v takých odvetviach v ktorých môžu a aj nastupujú kresťania a Slováci, znie potom akosi paradoxne, keď sami Slováci, kresťania a k tomu ešte úradníci, zastávajú sa týchto a intervenujú v prospech ich a to na úkor našeho kresťana Slováka. Na jednej strane prísny zákon vylúčiť všetkých židov z verejného života, alebo ich aspoň obmedziť a na druhej však potajomné obchádzanie zákona a forsírovanie židov zo strany kresťanského obecenstva to sú dva protichodné záujmy, ktoré nemôžu spolu výjsť. Keďže ale zákon, v ktorom je prejavená vôľa celku musí byť postavený nad vôľu a záujem jednotlivcov, treba pokračovať podľa zákona. Staly sa totiž už také prípady, že vo veci židovskej, kde bolo už právoplatné rozhodnutie, intervenoval na tunajšom úrade úradník politickej správy v prospech žiadateľa žida. Takýmto jednaním podlamuje sa autorita zákona ba i úradu a príslušného úradníka referenta. Aby sa tomuto predišlo a toto zamedzilo, zakazujem všetkým zamestnancom župného úradu a župy ako aj všetkým zamestnancom okresných úradov a notárom župy trenčianskej prevádzať podobné prípady nech sú prezídiu župného úradu ihneď hlásené. V takomto prípade proti intervenujúcemu zakročím čo najprísnejšie“. Snaha o pomoc v ťažkých časoch svojim židovským spoluobčanom je zrejmá v niektorých prípadoch i u politických špičiek vtedajšieho zriadenia. Pri povojnovom procese s bývalým veliteľom Hlinkovej gardy v Hornopovažskej župe so sídlom v Žiline Kolomanom Hornišom (spis Tn ľud 18/45 Národného súdu) je uvedené, že istý MUDr. Viliam Valovič, ktorý mal ambíciu stať sa okresným lekárom, podal na menovaného sťažnosť k samotnému prezidentovi Dr. Tisovi, predsedovi Snemu i ministrovi vnútra, kde ho obvinil že chráni MUDr Arpáda Polláčka. Zároveň Horniša zaradil do „bieložidovskej kliky“. Keď Dr. Valovič so svojou sťažnosťou neuspel, vyjadril sa, že sa stal nepohodlným pre Židov a ich ukrývačov. Toto tvrdenie bolo viackrát počas procesu spochybnené, avšak v uvedenej otázke má určitú výpovednú hodnotu.
Na základe Nariadenia č. 198 zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, časť prvá, hlava I., § 6, bol vykonaný vo februári 1942 na Slovensku súpis Židov. Realizáciou boli poverené Obvodné (obecné) notariáty, na území Bratislavy Policajné riaditeľstvo. Prezídium Ministerstva vnútra k tomu vydalo smernicu, podľa ktorej boli Židia rozdelení do zoznamov A. B a C podľa presne stanovených inštrukcií. K potrebám sčítania židov boli vydané 2 evidenčné hárky do každej domácnosti. Tie si museli osoby, ktorých sa súpis týkal, zakúpiť za cenu 1Ks/ hárok, teda 2 Ks na domácnosť. Distribúciou evidenčných hárkov bola v Kysuckom Novom Meste poverená Ústredňa židov, okresná odbočka (pobočka) v Kysuckom Novom Meste. O spôsobe naloženia s evidenčnými hárkami informoval Okresného náčelníka prednosta pobočky Ústredne Židov Móric Schlänger. Z uvedeného dokumentu sa dozvedáme, že v Kysuckom Novom Meste fungovalo 13 židovských domácností: Adolf Joachimovič, Artur Salcer, Lotty Weilová, Valéria Politzerová, Amália Winterová, Jenny Langová, MUDr. Arpád Poláček, vdova Ida Szüszová, Hugo Fuchs, Móric Schlänger, Margit Schlänger, Jozef Weinberger, vdova Kubičková a po jednej domácnosti v Ochodnici – JUDr Karol Neumann a Vraní – Anna Schächter. Z ostatných obcí okresu to bolo 8 domácností v Starej Bystrici, dve v Krásne nad Kysucou a po jednej v Zborove nad Bystricou, Lutišiach a Riečnici. Podľa oficiálnych výsledkov sčítania boli počty Židov v jednotlivých obciach okresu Kysucké Nové Mesto nasledovné: Kysucké Nové Mesto 29, Krásno nad Kysucou 3, Lutiše 2, Nesluša 1, Nová Bystrica 7, Ochodnica 3, Riečnica 3, Stará Bystrica 24, Vranie 3, Zborov nad Bystricou 4.
Obvodné notárske úrady mali okrem iného povinnosť podávať na Okresný úrad v Kysuckom Novom Meste „Mesačné situačné správy“ V ktorých mali podľa stanovených šablón popísať udalosti uplynulého mesiaca. Medzi iným sa mal zhodnotiť hospodársky život obce, kriminalita, protištátne aktivity a podobne. Pod odsekom II.c mali notári hodnotiť riešenie židovskej otázky v obvode. Úradníci obvodných notariátov zrejme pristupovali k spisovaniu uvedených správ benevolentne, nakoľko ich okresný náčelník minimálne jedenkrát napomínal. V tomto smere je cenné, že sa zachovali mesačné situačné správy z Obvodného notariátu v Kysuckom Novom Meste od januára 1942 do augusta 1942. V spomínanom odseku II.c stojí:
Január 1942: „ Zmeny nenastaly, až natoľko, že židovské domy sa odovzdávajú do držby štátu“
Február 1942: „Zmeny nenastaly iba v tom ohľade, že formality ohľadom odovzdania židovských domov do držby štátu boli prevedené“
Marec 1942: “Zmeny nastaly iba natoľko, že akcia ohľadom koncentrácie Židov v zmysle nariadenia bola prevedená“
Apríl 1942: “Židovské majetky v smysle patričných nariadení boly zaistené“
Máj 1942: “Židovské majetky sú spravované patričnými správcami. Movitosti Židov boli popísané a ohľadom verejného odpredaju týchto činí daňový úrad opatrenie, ktoré vypisuje verejnú dražbu na prvé dni júna“
Jún 1942: “Židovské majetky sú spravované patričnými správcami. Movitosti Židov boli popísané a odpredané daňovým úradom na verejnej dražbe.
Júl 1942: „Židovské majetky sú spravované patričnými správcami“
August 1942: „Židov niet. Ich majetky sú spravované patričnými správcami“.
Po tom ako boli Židia zbavení občianskych práv a majetku, stali sa pre Slovenskú republiku sociálnym problémom, lebo z nich vznikla pomerne veľká skupina občanov odkázaných na sociálnu pomoc od štátu. Preto politické vedenie republiky uzavrelo s Nemeckom dohodu o deportáciách slovenských Židov na územie Ríše. Samozrejme, že samotné deportácie neboli vtedajšími súčasníkmi vnímané tak ako dnes, teda ako nástroj pre vyhladzovanie, ale boli pod vplyvom klamnej propagandy považované za presunutie problematickej skupiny obyvateľstva na prácu tam, kde to bude potrebné. Preto boli deportácie majoritným obyvateľstvom prijaté bez nejakej väčšej protestnej odozvy. Slovenská republika deportovala svojich Židov na územie Generálneho Gubernátu (Poľsko) za poplatok 500 RM (ríšska marka), čo je bezprecedentné v celej deportáciami postihnutej Európe. Aj tak však išlo pre SR o ekonomicky výhodný krok, nakoľko sa zbavil v tom čase už sociálne slabej skupiny a všetok židovský majetok zostal v štáte, čo malo tiež pozitívny vplyv na ekonomiku. Židia boli zo Slovenska deportovaní v dvoch vlnách. Prvá prebiehala v roku 1942 od marca do októbra. V jej rámci boli odvlečení všetci židovskí občania, na ktorých sa nevzťahovali zákonom ustanovené výnimky. Výnimky boli vydané najmä osobám, ktoré boli dôležité pre chod podnikov, alebo si ich vyžiadali arizátori, ktorí často arizovali živnosti alebo firmy o ktorých riadení nemali ani potuchy. V tomto štádiu sa podľa niektorých prameňov „vyznamenali“ dva okresy označené za „bašty HSĽS“. Tieto okresy sa mohli pochváliť, že Židovská otázka je u nich vyriešená. Ide o okresy Považská Bystrica a okres Kysucké Nové Mesto. Do druhej vlny deportácii zostal žiť v celom okrese iba obchodník Jozef Adler zo Zborova nad Bystricou. Druhá vlna deportácii už prebiehala plne v réžii okupačnej moci od septembra 1944 do marca 1945. Tá už pohltila i spomínaného Jozefa Adlera. Ak zostali na území okresu Kysucké Nové Mesto žiť nejakí Židia aj po tomto termíne, išlo o život v ilegalite.
Pred deportáciami boli Židia zhromažďovaní v zberných táboroch, kde boli zadelení do jednotlivých transportov. O spôsobe ich odvlečenia z rodných obcí nás informuje Obecná kniha z Vrania. Zápis uvádzam v pôvodnom znení, niektoré pasáže však treba vnímať s určitou rezervou, nakoľko bola spísaná retrospektívne až v povojnových časoch. „I v našej obci žila rodina Mittelmanová Anna, Eva, Róza a Šalamún Schächter. Táto rodina žila, hoci mala tretinu ornej pôdy vo vlastníctve asi 15 meríc, skromne. Celý tento majetok obrábali najatí občani, s čoho im plynul dostatočný príjem dorobených produktov. Schächter pracoval ako úradník v Súkennej továrni v Žiline. Bol agilným pracovníkom osvety v obci. Nič netušiaca rodina v ranejších hodinách bola napadnutá členmi HG a Gestapom, keď dostali príkaz sobrať si so sebou iba tie najnutnejšie potreby do balíčka. Aký pohľad videli občani, keď staručké sestry socané z boka na bok boli hnaté do neznáma. Áno do neznáma. Snáď do Osvienčima, pretože sa viac nevrátili. Pozostalosť po nich znova ocitla sa v rukách krvylačných popredných činiteľov HS. Majetok a dom ostal pod dozorom obce a v prenájme ho užívali občani“. V Ochodnici vraj vyvolalo odvedenie rodiny doktora Karola Neumanna vlnu nevôle. Väčšina kysuckonovomestských Židov bola pred deportáciami sústredená v koncentračnom stredisku v Žiline, odkiaľ boli zaraďovaní do jednotlivých transportov do koncentračných a vyhladzovacích táborov na území Generálneho gouvernementu. Územie Kysúc bolo posledným na Slovensku, ktoré deportovaní videli cez priezory v dobytčích vagónov. Všetky transporty zo Slovenska totiž smerovali do Žiliny, kde boli k vlakovým súpravám pripojené dva vagóny so stravou na dva týždne pre príslušníkov transportu a cez Kysucké Nové Mesto, Čadcu a Skalité opustili Slovensko. Vo Zwardoni transporty prebrala nemecká strana a vlaky pokračovali do Osvienčimu alebo Lublinskej oblasti.

Osudy kysuckonovomestských Židov cez deportácie a po nich

Kysucké Nové Mesto:
– Bognerová Regina, narodená 31. 12. 1885 bola deportovaná 29. 4. 1942 zo Žiliny do Osvienčimu pod číslom 217. Zahynula 25. 8. 1942 v koncentračnom tábore v Osvienčime (24714/1942).
– Gelb Béla narodený roku 1913 bol deportovaný zo Žiliny do Osvienčimu 24. 4. 1942 pod číslom 731. Jeho ďalší osud je neznámy.
– Joachimovičová Edith (školáčka), narodená 27. 5. 1927 zahynula 1. 10. 1942 v Osvienčime (33960/1942).
– Poláček Arpád, MUDr (lekár) narodený 25. 3. 1891 zahynul 26. 6. 1942 v Osvienčime (12905/1942).
– Poláčková Ružena, narodená roku 1896 bola deportovaná 24. 4. 1942 zo Žiliny do Osvienčimu pod číslom 876. Jej ďalší osud je neznámy.
– Poláček Peter (vodič nákladného auta), narodený 1. 3. 1922 bol deportovaný 27. 3. 1942 zo Žiliny do Lublinu pod číslom 571. Zahynul v Osvienčime 7. 7. 1942 (14199/1942)
– Poláček Pavol (nezamestnaný), narodený 19. 9. 1926 bol deportovaný 24. 4. 1942 zo Žiliny do Osvienčimu pod číslom 887. Zahynul 19. 7. 1942 v Osvienčime (15567/1942).
– Politzerová Valéria, narodená roku 1885 bola deportovaná zo Žiliny do Osvienčimu 24. 4. 1942 pod číslom 730. Zahynula roku 1942 v Osvienčime.
– Salcer Artur (sklenár), narodený 4. 6. 1896 bol deportovaný 29. 4. 1942 do Osvienčimu pod číslom 33467. Zahynul 28. 7. 1942 v Osvienčime (17139/1942).
– Salcerová Jozefína, narodená 20. 1. 1902 zahynula 20. 5. 1942 v Osvienčime (8102/1942).
– Salcer Mikuláš (pomocný autozámočník), narodený 25. 9. 1924 bol deportovaný 29. 4. 1942 do Osviečimu pod číslom 33468. Zahynul 1. 7. 1942 v Osvienčime (13428/1942).
– Schlängerová Regina, narodená roku 1885 bola deportovaná 24. 4. 1942 zo Žiliny do Osvienčimu pod číslom 732. Jej ďalší osud je neznámy.
– Schlänger Izidor, narodený 30. 10. 1891 zahynul 31. 12. 1942 v Osvienčime.
– Schlänger Móric (sklenár), narodený 16. 4. 1893 zahynul v Osvienčime 18. 7. 1942 (15504/1942).
– Schlängerová Margita, narodená 18. 11. 1901 bola deportovaná 3. 4. 1942 z Popradu do Osvienčimu pod číslom 56. Jej ďalší osud je neznámy.
– Schlängerová Margita, narodená 1. 1. 1903 zahynula 20. 5. 1942 v Osvienčime (8109/1942).
– Schlänger Karol (záhradník), narodený 27. 5. 1928 zahynul 6. 7. 1942 v Osvienčime (14044/1942).
– Šterlinger Pavol (sklenár), narodený 24. 10. 1920 zahynul 17. 7. 1942 v Osvienčime (15369/1942).
– Weilová Charlota, narodená 25. 9. 1876 zahynula v KT Osvienčim – Birkenau.
– Winterová Amália narodená 22. 12. 1858 bola deportovaná z Bratislavy (podľa iného zdroja zo Žiliny) do Sobibóru 5. 6. 1942 pod číslom 968. Poslednýkrát bola videná v Poľsku a bola zaradená do zoznamu prenasledovaných osôb. Jej ďalší osud je neznámy.

Ochodnica:
– Neumann Karol, JUDr (právnik), narodený 7. 5. 1888 zahynul 18. 7. 1942 v Osvienčime.
– Neumannová Margita, narodená 28. 8. 1898 zahynula 8. 9. 1942 v Osvienčime.
– Neumannová Eva, narodená 14. 9. 1924 bola deportovaná 18. 7. 1942 zo Žiliny do Osvienčimu. Prežila a pod menom Eva Votavová (po manželovi ?) žila v Prahe.

Vranie:
– Mitelmannová Evelína, narodená 27. 6. 1884 bola deportovaná z Bratislavy do Sobibóru 5. 6. 1942 pod číslom 963. Jej ďalší osud je neznámy.
– Schächter Šalamún (úradník), narodený 27. 6. 1900 bol deportovaný z Bratislavy do Sobibóru 5. 6. 1942 pod číslom 961. Jeho ďalší osud je neznámy.
– Schächterová Anna narodená 28. 4. 1880 bola deportovaná z Bratislavy do Sobibóru 5. 6. 1942 pod číslom 962. Jej ďalší osud je neznámy.

Smutným dozvukom vyriešenia židovskej otázky sa stali verejné dražby hnuteľného majetku židov. Dražby židovského hnuteľného majetku sa konali a boli na nich dražené nasledujúce položky predchádzajúcich majiteľov:júla 1942 o 9:00 hod: Koberce, záclony a hodvábne prádlo zaistené u židov v okrese Kysucké Nové Mesto.
– 28. júla 1942 o 9:00: Koberce, záclony a hodvábne plátno zaistené Židom v okrese Kysucké Nové Mesto.
-29. júna 1943 o 9:00 hod: Osobné auto a rôzne textílie zaistené u Dr. Arpáda Polláčka a iných.
– 30. júla 1943 o 9:30: Rádioprijímače a rôzne textílie zaistené u Dr. Arpáda Polláčka a iných.

Po vojne

S odsunom a následnou likvidáciou kysuckonovomestských Židov zanikla i ich tunajšia komunita. K jej obnoveniu nikdy nedošlo, z deportovaných sa nikto nevrátil. Zachránila sa iba dcéra Dr. Neumanna Eva, tá však žila v Prahe pod menom Votavová. Podľa slov pamätníkov – obyvateľov bývalej tzv. Hornej ulice v Kysuckom Novom Meste, žil na ich ulici istý Weinberger, ktorý bol konvertita a prijal meno Vrchovský. Vďaka svojmu konvertovaniu na kresťanstvo bol uchránený pred perzekúciami. Ako už bolo spomenuté, židovský majetok bol rozpredaný. Synagóga slúžila až do 60-tych rokov ako sýpka, neskôr postupne chátrala až bola nakoniec roku 1972 zbúraná. Židovský cintorín nebol zrušený, ale ani udržiavaný až dospel do dnešného stavu, keď je zarastený náletovými drevinami a z pomníkov zostali iba fragmenty, zachovala sa i časť jeho betónovej ohrady. Vedľa je osadený pamätník s nápisom „Život mŕtvych je uložený v pamäti žijúcich (Cicero) – (Na pamiatku pochovaných židovských spoluobčanov)“.

Informácie zozbieral a text spracoval: Mário Jáník, Kysucké múzeum v Čadci