Všetko to bolo spontánne.

            „Hej, nechce sa ti ísť do Francúzska?“ Ak sa nevie, čo zapríčinilo Veľký tresk, tak  to môže byť slovenskému tímu celkom ukradnuté. Lebo táto veta spôsobila niečo oveľa väčšie. Zapríčinila vznik množstva zážitkov, skúseností a strastí pri objavovaní a lapaní nových príbehov.

Cesta na Catfarm bola úmorná. Žiadna z troch Sloveniek, ktoré sú len tak mimochodom hlavnými hrdinkami tohto príbehu, nebola zrovna veľká cestovateľka. Pre niektoré z nich to bola prvá ďaleká cesta bez rodičov či učiteľa. Jedna v živote neletela lietadlom.

Dovedna dvadsaťtri hodín im bolo súdené terigať sa zo Žiliny až do Poussan, malého mestečka na juhu Francúzska. Nech to však bolo akokoľvek náročné, stálo za to podniknúť tento výlet z rutiny školských dní a vymeniť ich za, formálne zvané, neformálne vzdelávanie, kde sa teóriu netreba bifliť, ale ju treba zažiť.

Padla tma a tri mladé erazmáčky boli ešte vždy na ceste. Hoci boli už od pol noci na nohách, aj tak zmeškali posledný nočný autobus do Poussan. Cats – obyvatelia farmy si museli pre ne dôjsť. Prišli hneď traja. Ich vzájomné zvítanie bolo vrúcne a veselé. A presne ako bolo toto prvé stretnutie, boli aj všetky ostatné. Bezprostredné.

Cítili sa akoby zrazu prešli do iného sveta. Možnože bol ten svet dokonca aj v inej dimenzii. Brána, ktorou sa na Catfarm dostali, tieto dohady potvrdzovala. Predstavte si vchodové dvere do domu a v nich sú ešte jedny dvierka. Tie pre domácich miláčikov. Presne takými dvierkami prešli do celkom inej reality.

Prvé dni sa niesli v duchu zoznamovacích hier a workshopov, než sa vrhli na hlavnú tému – hodnoty a ich stvárnenie pomocou netradičných divadelných vyjadrovacích prostriedkov. Išlo najmä o improvizáciu, ktorá neraz navodila veselú atmosféru. Každý jedným workshopom sa niesol zvuk pravdivého zborového smiechu.

Samozrejme, sranda musí niekde aj skončiť. Na začiatku a na konci každého workshopu oni ako skupina tvorili príbeh slovo po slove alebo zdieľali príbehy a príhody vlastné. Našim hrdinkám sa to veľmi páčilo a tiež mali čím prispieť. Vtedy ešte vôbec netušili, že sa ony samé nachádzajú vo svete fantasy a stávajú sa spolu s ostatnými hrdinami príbehu Catfarm, o ktorom sa bude ďalej hovoriť už len v legendách.

Ulysses – hlava všetkých Cats, im rozpovedal strašidelný príbeh. Povrávalo sa, že tu v okolí Poussan žije nebezpečný drak, ktorý kedysi dávno trápil jej obyvateľov. A práve teraz sa tento drak prebudil. A práve oni sú tí vyvolení, ktorí dokážu zlého draka vyhnať…

Prípravy museli byť dôkladné. Stačila jedna chyba a súboj z drakom by sa pre všetkých skončil zle. Počas tematického stredovekého poobedia vytvárali mladí bojovníci, teraz už nie len účastníci erazmu, ale účastníci celých dejín Poussan, vo dvojiciach magické lampióny na nočný pochod proti drakovi. Svetlo týchto lampiónov ho malo vyhnať z Poussan už navždy. Tvorili ich z plastových a textilných pásikov a kusov pletiva zo slepačieho výbehu. To preto, lebo sliepky Bianca a Lotta, ktoré tam s nimi spolunažívali, majú mystickú moc.

Tesne pred zotmením vyrazili do boja. Rozsvietili lampióny a vyšli z Catfarm na cestu. Pravidelne zastavovali, aby im Ulysess rozpovedal ten najstarší príbeh zo všetkých. O zrode našej planéty. Na konci púte proti drakovi si posadali do kruhu okolo malého jazierka uprostred skál, na ktorých boli poukladané sviečky. Tri Slovenky mali dojem, akoby boli súčasťou akéhosi pradávneho rituálu. Draka porazili. 

Jedného krásneho slnečného dňa dostali všetci erazmáci voľno. Mohli sa vybrať kam sa im zažiadalo. Bolo to ešte pred tým ako sa pustili na draka. Určite to nemohla byť náhoda, ale cieľ, aby sa všetci bojovníci zrelaxovali, kým na to príde. Väčšina tento čas využila na výlet k moru. Slovenky urobili to isté a predsa to urobili inak. More videli a videli z neho viac ako tí, ktorí sa k nemu vybrali. S vynaložením všetkých síl, bez mapy a rád sa vyškriabali na kopec nad Poussan. Na jeho vrchole sa majestátne vynímala francúzska vlajka. To miesto im za tú námahu zaplatilo utešujúcim výhľadom na mestečko, no predovšetkým na šírošíre more.

Zatiaľ som tu spomínala iba neobyčajné veci. Ale tie vždy vznikajú z niečoho úplne obyčajného. Trebárs niečoho ako sú základné ľudské potreby. Napríklad chodenie na veľkú. Nesmejte sa. Aj to je dôležité a niekedy to môže byť pre komfortných jedincov naozaj veľká veda. To, na čo narážam, sa tam nazývalo kompost toilet. Išlo o to, že na veľkú nebolo slobodno chodiť na normálne wc, lebo by sa raz mohlo upchať. (Aj tak to nedodržiaval každý.) Tento problém mala vyriešiť práve jedna „moderná“ búda so živou panorámou. (Nemala dvere.) A napriek tomu, že z nej bol pekný výhľad na horizont, nik tam nechcel chodiť. Muselo sa to teda nejako spopularizovať. A tak vznikla veru zaujímavá súťaž. Jedno ho… sa rovnalo jednému bodu pre national team. A preto si tri Slovenky vyslúžili od jedného zo Španielov prezývku. Shity persons… Hej, Slováci sú borci.

Netreba však spomínať, že každý večer sa robia programy jednotlivých národov pre tie ostatné, kde vysvetľujú a rozprávajú o svojich tradíciách a učia druhých napríklad národné tance. Slovenský program bol špičkový. Nielenže mali naše hrdinky pripravené suveníry zo Slovenska, priučili ostatných Slovensku a naučili ich tancovať slovenskú polku. Povysvetľovali významy čičmianskych vzorov, ľudových zvyklostí, pospomínali si na Jánošíka… A ktorá téma bola počas slovenského večera najžiadanejšia? Veľká noc. Spôsobila zmätok, prevažne zdesenie a u podaktorých Grékov ľútosť. Nuž…

Ak by ste sa našich protagonistiek niekedy spýtali na najpríjemnejšiu vec z tohto erazmu, povedali by meditácie s Oxankou. Áno. Oxana bola dievčina, ktorá nás sprevádzala rannými workshopmi a po ukončení dennej činnosti robila meditácie. Kto chcel, pridal sa. Používala pri tom špeciálne misky. Na konci, keď sa všetci dostali z meditačného tranzu, boli plný energie ako deti nadopované cukrom. Nepreháňam.

Blížil sa koniec projektu. A aby ste celkom nezabudli, o čom bol, s koncom sa približoval deň finálneho vystúpenia našich hrdinov. Viem, nespomínala som to. Hádam by ste si však nemysleli, že keď počas workshopov skúšame improvizované divadlo, tak nič ako vystúpenie nebude? Zas a znova sa využili stredoveké kostými. Herci sa rozdelili do piatich skupín a každá mala pripravené niečo svoje na svojom stanovisku. Diváci za sprievodu hudby – zloženej len pre túto príležitosť a rozprávačky sa presúvali od jedného k jednému a sledovali scény pred sebou. Ku koncu sa zatancoval stredoveký tanec a zavŕšilo sa to potleskom.

Hoci bola cesta do Poussan ťažká, lúčenie spôsobilo väčšiu námahu. Obťažkané pocitmi, dojmami, skúsenosťami a novými priateľstvami sa odísť zdalo nemožné. A aj tak. Za ozývania sa prísľubov – stay in contact – sa tri Slovenky vybrali na cestu do svojej rodnej zeme.