V druhej polovici novembra 2018 sme ako skupina troch účastníkov zo Slovenska mali možnosť sa zúčastniť tréningového kurzu na tému migrácie na juhovýchode Turecka v meste Diyarbakir. Bol to neobyčajný tréning, nakoľko sa tu jednalo viac o akúsi študijnú návštevu a aktívne návštevy priamo v teréne, než len o aktivity v rámci hotela a konferenčných miestností. Téma projektu sa týkala migrácie a spôsobov, akým jednotlivé účastnícke krajiny zvládajú integráciu migrantov/utečencov. Obrovskou pridanou hodnotou projektu bolo to, že sa konal v krajine, ktorá za uplynulé roky prijala najväčší počet utečencov zo susednej Sýrie. Nielenže sa projekt konal v Turecku, ale dokonca aj v regióne, ktorý je relatívne blízko k sýrskym hraniciam a v uplynulých rokoch mal skúsenosti najmä s príchodom kurdských utečencov z konfliktom sužovanej Sýrie. Diyarbakir a jeho okolie je totiž regiónom Kurdov, ktorí sa od Turkov líšia jazykom, tradíciami a v predošlých rokoch bolo práve toto mesto strediskom politického konfliktu. Mali sme teda tú česť sa zúčastniť skvelo zorganizovaného, aktívneho projektu v regióne, kam bežní turisti nezavítajú. Po niekoľkých rokoch sme tu boli dokonca prvou zahraničnou skupinou, ktorá sa zúčatnila projektu. Pestro zložená variácia účastníkov z rôznych európskych krajín (Slovensko, Poľsko, Chorvátsko, Litva, Nemecko, Rumunsko, Portugalsko) doplnená o Turkov sľubovala kvalitný multikultúrny zážitok a obohatenie sa o nové kultúrne znalosti.

 

 

Viacerí účastníci z našej skupiny už mali skúsenosti s danou problematikou, napríklad tak, že pomáhali v utečeneckých táboroch v Bangladéši a Taliansku, organizovali festivaly pre deti utečencov, či pomáhali utečencom na univerzitách.

Počas tejto Study visit sme navštívili niekoľko NGO. Prvou bola nezávislá humanitárna organizácia s názvom „Hayata Destek“, ktorá bola založená s cieľom pomôcť komunitám, ktoré postihli katastrofy v oblasti ich základných práv a potrieb.

Mimovládna organizácia MESLEKI EĞITIM KAMPÜSÜ je najväčšou v Diyarbakire, jej sponzormi sú okrem iných aj Spojené národy a EÚ. Venujú sa výučbe rôznych remesiel, aby utečencom uľahčili hľadanie práce. Toto centrum je taktiež aj bezpečným priestorom na stretávanie sa, výmenu myšlienok, pocitov a perspektív a pomáha ľudom integrovať sa do spoločnosti.

V priebehu tréningu sme mali navštítviť aj DICLE ÜNIVERSITESI a stretnúť sa s Prof. Hassan Icenom a Prof. Dr. Yılmaz Demirhanom. Súčasťou univerzity je aj výskumné centrum, ktorého hlavným cieľom je výskum informácií o situácii migrantov a utečencov v Diyarbakire.  Diyrbakir je vstupným a prechodným bodom v Turecku. Žije tu 30 000 zo 4 miliónov utečencov v krajine. Niektorí sa snažia vybudovať život v meste, niektorí sa chcú vrátiť hneď, ako sa situácia v Sýrii ukľudní a zvyšok sa pokúša ísť do iných tureckých miest, alebo vstúpiť do európskych krajín. Počas diskusie s profesorom Hassanom sme sa zaoberali témami ako vojna v Sýrii, utečenecké tábory v Diyarbakire, menšina Jazídov, situácia Kurdov a tiež sme sa pýtali na informácie o situácii migrujúcich študentov na univerzite. Sám profesor Icen pracoval ako novinár v Iraku v období, kedy Saddam Hussajn masakroval Kurdov chemickými zbraňami.

LOTUS GENC ALAN DERNEGI

Organizácia LOTUS GENC ALAN DERNEGI bola založená v roku 2014, má 30 sociálnych pracovníkov a dobrovoľníkov a asi 300 detí vo veku od 4 do 18 rokov. Sýrske deti sa tam spolu s tureckými hrajú rôzne hry a jazyková bariéra pre nich nepredstavuje žiaden problém. Aj my sme mali príležitosť sa s týmito deťmi hrať – kreslili sme si spolu s nimi na plátno. Ich úlohou bolo nakresliť, čo pre nich znamenajú detské práva. Väčšina z nich kreslila rôzne nápisy s textom – Práva detí, no na plátne sa našli aj obrázky muža s pištoľou, visiaceho človeka, alebo aj popreškrtavané obrázky, či machule. Napriek tomu, že tieto deti sa už narodili v Turecku, stále sú poznačené vojnou, či už z rozprávania rodičov, alebo zo spravodajstva. LOTUS musí zvládnuť, ako hovoriť s deťmi v traume. Kreslenie je jednou z týchto terapeutických metód, kde má organizácia šancu porozumieť deťom. Ak kreslili niečo násilné alebo obrazy z vojny, bol to jasný ukazovateľ ich traumy.

V priebehu nášho pobytu nám organizácia zorganizovala aj krátky výlet do Mardinu, nádherného mesta vtesaného do skál blízko sýrskych hraníc. Na úvod sme blízko Mardinu navštívili kláštor, ktorý bol postavený pre sýrskych pravoslávnych kresťanov. Ten slúžil aj ako komplex, ktorý bol použitý ako chrám Slnka pred Kristom a potom ako pevnosť Rimanov. Keď Rimania opustili región, Aziz Shleymun sem priniesol kosti svätých a obrátil hrad do kláštora. Vzhľadom na vek je v nádhernom stave a na displeji sú staré biblie a pivnica, ktorú používali veriaci, keď bola budova slnečným chrámom. Ďalšia posvätná izba mala steny obsahujúce sarkofágy minulých patriarchov a na turné sme boli schopní vidieť vozíky, ktoré patriarchy preniesli.

V Mardine sme navštívili aj madrasy, ktoré boli v minulosti v pozícii najväčších vzdeláviích centier svojho času. Bazén a voda na nádvorí hovoria nesú znaky súfizmu. Tok vody symbolizuje život človeka od narodenia až po smrť. Voda vychádzajúca z fontány predstavuje pôrod, kde sa vylieva do detstva. Ďalej, detstvo a mládež, cesta až po zrelosť, potom bazén, kde sa zhromažďuje voda, predstavuje posledný rozsudok, v ktorom sa všetci stretávajú po smrti. Miesto je známe pre páry, ktoré sa zužujú a robia krásne fotografie, stretli sme sa aj s dvoma manželskými pármi. Mimo madrasy je nádherný výhľad zhora smerom k Sýrii.

Na ceste späť do Diyarbakiru sme navštívili tradičnú kurdskú rodinu v obci Cevizlik v okrese Mardin. Vlastníkom domu je Hatip Kaciran, ktorý je príbuzným Hassana Icena, profesora na Dicle University. Domáci boli pohostinní, ochutnali sme tradičné domáce kozie syry a chlieb nazývaný Pide, pili sme turecký čaj a kávu. Celý čas sme pri tom sedeli v prázdnej miestnosti na koberci, čím môžeme taktiež vidieť odlišnosti našej kultúry. Nakoniec sme mali naozaj zaujímavý rozhovor s majiteľom domu, ktorý nám povedal, že má viac ako 2000 príbuzných, dve manželky a jedenásť detí. Keď sme sa ho spýtali, ako to zvláda s dvoma ženami, s úsmevom nám povedal, že by pokojne zvládol aj tretiu. Porozprával nám tiež o dedinskom živote a o tom, ako vyrába všetko jedlo sám.

Mimoriadne pôsobivým bola návšteva organizácie Kamer. Toto centrum sa venuje ženskej časti našej populácie. Organizácia sleduje ľudské práva, práva žien, odmieta diskrimináciu a násilie, štrukturálnu hierarchiu, podporuje solidaritu. Podnecuje ženy k podnikavosti, vzdeláva ich aj ich deti.

Organizácia existuje v Turecku už vyše 20 rokov a tak je už pre ľudí známou. Členovia organizácie veľa cestujú do rôznych oblastí, aby sa priblížili ženám z rôzneho prostredia a kultúr. Keďže v tejto kultúre nie je samozrejmosťou rodová rovnosť, ženy musia mužom participáciu v tejto organizácii vysvetľovať kúsok po kúsku. Na začiatku im povedia, že majú kurzy, v ktorých sa učia rôznym remeslám, napríklad šitie odevov a ak ich aj predajú, môžu taktiež finančne prispievať do svojej domácnosti. Muži sa tomu samozrejme potešia.  Ženy sa tu ale učia aj o ľudských právach, rodovej rovnosti a detských manželstvách. Sú to pre nich nové poznatky, ktoré si doteraz ani neuvedomovali, kvôli ich kultúre. Ako sme už spomenuli, organizácia umožňuje ženám pracovať. Tieto ženy v Sýrii nikdy nepracovali, len sa starali o dom a o deti. Až tu v Turecku zistili, že je normálne, aby chodili do práce a zarábali peniaze. Nájsť si normálnu prácu je však pre nich ťažké, lebo v Turecku nemajú trvalý pobyt ani potrebné dokumenty.

Organizácia je akýmsi útočiskom aj pre ženy, ktoré sa ocitli v ohrození života. V sýrskych komunitách sa stáva, že sú ženy zabíjané kvôli poškodeniu na cti rodiny. Napríklad ak prekračujú sociálne normy, napríklad nosením džínsov, alebo úzkeho oblečenia. Tiež sa stalo, že mladý chlapec ohlásil v rodine, že je gay a rodina ho chcela dať zabiť.  Tieto problémy sa ale zďaleka netýkajú len sýrskej komunity, práve naopak, jedná sa o veľmi vážnu súčasť života nevzdelaných vrstiev kurdskej spoločnosti juhovýchodného Turecka. Absentujúce vzdelanie je prekážkou pri dodržiavaní ľudských práv. Organizácia KAMER nám rozdala aj svoje brožúrky a publikáciu „Who is guilty?“, ktorá je prípadovou štúdiou násilia páchaného na kurdských/tureckých/sýrskych ženách.

Z projektu som si odniesol zmiešané pocity. Samozrejme, s organizáciou celého priebehu neboli žiadne problémy. Ubytovanie, strava, rôzne návštevy v teréne či výlet až do Mardinu k sýrskym hraniciam, nálada na projekte, všetko bolo perfektné. Videl som ale veci, ktoré na mne zanechali negatívny dojem. Tými boli najmä zničené časti mesta Diyarbakir, problém s odpadkami v meste, smutné osudy utečencov a príbehy mimovládok zaoberajúcich sa prenasledovaním žien, ktorým hrozí vražda zo cti. Tréning bol ale na vysokej úrovni a som veľmi rád, že som sa ho mohol osobne zúčastniť a vidieť aj túto tajomnú časť Turecka. Zistil som, že Turecko nie je len lesk Istanbulu a tyrkysovo modré more v egejskom regióne, ale aj určité problémy, ktoré sa prejavujú najmä na juhovýchode a ktoré si mi z nášho stredoeurópskeho pohľadu ani nedokážeme uvedomiť. Všetci traja účastníci ďakujeme organizácii SYTEV za výber a možnosť sa zúčastniť tohto tréningu.